Senica

Základné údaje

Senica sa nachádza v severovýchodnej časti Záhorskej nížiny, na jej rozhraní s Myjavskou pahorkatinou v povodí potoka Malina, v nadmorskej výške asi 200 metrov.

Chotár mesta bol osídlený kontinuitne od neolitu. Obec s osídlením z veľkomoravských čias sa spomína v roku 1256, patrila hradu Hlohovec, neskôr hradu Holíč a od polovice 14. storočia hradu Branč. V roku 1394 získal brančské panstvo Stibor zo Stiboríc. V tomto období (1396) získala Senica od Stibora mestské výsady a v roku 1419 od kráľa Žigmunda trhové privilégium a oslobodenie od platenia mýt a tridsiatkov v celom kráľovstve. Privilégiá Seničanom opätovne potvrdil nový panovník Matej I. v roku 1464 a jeho nástupca Vladislav II. roku 1493. Opätovné potvrdzovanie privilégií pomáhalo obyvateľom Senice udržiavať výsadné postavenie mestečka a jeho značnú hospodársku samostatnosť. V roku 1549 bola v Senici zriadená tridsiatková stanica.

Začiatok novoveku priniesol zmenu zemepána hradu a panstva Branč. Jeho vlastníkom sa stal rod Nyáryovcov spolu s dedičmi Pankráca z Mikuláša. Nyárovci sa okolo roku 1570 priklonili k reformácii, čím otvorili cestu novému náboženstvu na svoje panstvo i do Senice. V tom čase nastal silný prílev obyvateľstva do Senice, vznikali nové obce, kde si obyvatelia zakladali vlastné cirkevné zbory. Senica má už vlastnú školu, na ktorej pôsobili napríklad Jozef Gál, Ján Balthasarides a Ján Francisci.

Tri hlavné momenty stredoeurópskeho vývinu 17. storočia - turecké vojny, protihabsburgské povstanie a zápas reformácie s protireformáciou - poznačili aj dejiny Senice. Okrem týchto vonkajších vplyvov Senica prekonávala svoj vnútorný prerod. Miestni zemepáni začali čoraz ostrejšie zasahovať do vývoja mestečka, vzniká nová spoločenská vrstva - tzv. slobodníci, zakladajú sa majere, zemepáni požadujú od Seničanov určité peňažné a naturálne dávky. Rozpor medzi záujmami senických mešťanov a zemepánov vyvrcholil roku 1614 otvorenou vzburou Seničanov proti zemepánom na Branči. Vzbura skončila dohodou, ktorá znamenala úplnú kapituláciu Seničanov, zároveň viedla k zostaveniu prvého urbára brančského panstva z roku 1617.

V roku 1663 obliehali Turci pevnosť Nové Zámky, časť tureckého vojska však urobila silný výpad cez Trnavskú kotlinu, pričom sa dostali aj do Senice. Vojaci cestou lúpili a pálili kostoly. Mnohí Seničania utiekli na Branč, Senica bola spustošená, z početných zajatých obyvateľov sa z tureckého zajatia nevrátil skoro nikto. Po tejto udalosti sa život v Senici obnovoval len pomaly.

V roku 1715 mala Senica 86 domácností. V roku 1720 bola Senica počtom obchodníkov a remeselníkov na treťom mieste v župe. Vyvinutá bola domáca výroba súkna. V roku 1828 tu bolo 379 domov a 2658 obyvateľov.

V období 1871 - 75 tu bol okrem súdu aj pozemkový úrad. V roku 1872 bola založená Prvá senická banka, bol tu cukrovar, sladovňa, továreň na cukríky, liehovar a likérka. Časť obyvateľstva sa zaoberala poľnohosp.

Vývoj udalostí koncom októbra a začiatkom novembra 1918 a vplyv správ o deklaračnom zhromaždení Slovenskej národnej rady 30. októbra 1918 v Martine vyústil 4. novembra do vytvorenia odbočky Slovenskej národnej rady v Senici - Okresná národná rada, ktorá sa starala o poriadok a zásobovanie obyvateľov.

V septembri 1920 bola založená Továreň na umelé vlákna, účastinná spoločnosť (Kunstfaserfabrik AG), patriaca Továrni na výrobu celúlozy v Žiline. Neskôr bola premenovaná na Priadeľňu umelého hodvábu, úč. spol. Továreň vznikla prestavbou bývalého liehovaru. V počiatkoch zamestnávala 160 - 180 a neskôr až 500 - 600 robotníkov. Elektrické osvetlenie, ktoré spočiatku fungovalo len do jedenástej hodiny večernej, bolo zavedené v roku 1921. Popri hospodárskych udalostiach sa v meste rozvíjali aj športové aktivity.

Začiatkom tridsiatych rokov sa začalo s realizáciou niekoľkých dôležitých komunálnych akcií, ako napr.: výstavba nemocnice, okresného úradu, kasární a telefonických hovorní. V tom istom období prebehlo aj sčítanie ľudu. Podľa vtedajších štatistických údajov mala Senica 3195 obyvateľov.

Dňa 14. marca 1939 vyhlásil autonómny snem samostatnú Slovenskú republiku. Napriek vojnovým udalostiam v Senici sa začal budovať obecný vodovod, kanalizácia, regulácia potoka Vrbovčianka a od roku 1944 bola obec Sotiná pričlenená k Senici. Postupujúci front mal za následok, že koncom augusta 1944 sa začali vytvárať v okolí Senice partizánske skupiny.

Po februárových udalostiach sa všetci členovia Miestneho národného výboru vzdali svojich funkcií a vymenovaný bol nový orgán - Dočasná správna komisia, ktorý fungoval až do apríla 1950, kedy bola znovu nahradená Miestnym národným výborom. Napriek tomu sa kultúrny a spoločenský život prudko rozvíjal, čoho dôkazom je vznik dychovej kapely, knižnice a rôznych záujmových spolkov (chovateľský, rybársky, spevácky, tanečný atď.). Od roku 1954 kultúrny a spoločenský život v meste do veľkej miery riadil novovytvorený Združený závodný klub Slovenského hodvábu. Päťdesiate roky boli pre Senicu v znamení katastrof, najprv postihla mesto veľká povodeň (1954) a potom týfusová epidémia (1955).

Rok 1960 priniesol územnú reorganizáciu okresov, keď sa zlúčením malých vytvorili veľké. Senica sa stala okresným mestom pre obce a mestá bývalých okresov Senica, Skalica, Myjava a čiastočne Malacky. Senica však nebola pripravená, aby sa stala sídlom tak rozľahlého okresu. Chýbala infraštruktúra, mnohé inštitúcie boli umiestnené do provizórnych priestorov, nedostatočná kapacita školských a predškolských zariadení atď. S tým súvisia roky mohutného budovania. Senica mala v tom období evidovaných už viac ako 8000 obyvateľov.

Včase normalizácie po roku 1968 sa pokračovalo s ďalšou výstavbou mesta, v rámci ktorej boli pričlenené k Senici obce Čáčov (1974) a Kunov (1976) ako miestne časti. Senica mala v tom období 13955 obyvateľov. Ďalším zásadným zvratom v dejinách Senice bol rok 1989, ktorý priniesol prechod od socialistickej plánovanej ekonomiky k trhovej. Senica je dnes moderným mestom, centrom Obvodného úradu, začleňujúceho v sebe okresy Senica a Skalica.

Čáčov Je súčasťou mesta Senica. Obec sa spomína v roku 1394 a patrila hradu Branč. V roku 1715 boli v obci vinice a mala 27 poddanských a 31 želiarskych domácností, v roku 1787 111 domov a 768 obyvateľov. V roku 1828 mala obec 106 domov a 743 obyvateľov. Zaoberali sa poľnohosp. a chovom dobytka.

Kunov je súčasťou mesta Senica. Chotár obce bol osídlený už v neolite, ale i v mladšej dobe bronzovej, laténskej, rímskej i veľkomoravskej. Prvýkrát sa v písomných prameňoch spomína v roku 1409. V roku 1452 patrila Pongrácovi z Borského Mikuláša, od roku 1472 k hradu Branč. V roku 1715 mala 13 poddanských a 12 želiarskych domácností. V roku 1787 bolo v obci 85 domov a 535 obyvateľov, v roku 1828 to bolo 69 domov a 489 obyvateľov. Obyvatelia sa zaoberali poľnohosp., tkáčstvom a zhotovovaním výrobkov z dreva.
M. č.: Čáčov, Kunov. Senica, Sotina.

Na zobrazenie miesta na mape táto stránka využíva služby Google maps, preto ide o orientačné zobrazenie a nezodpovedáme za aktuálnosť tohto zobrazenia