Vysoké Tatry

Základné údaje

Tatry sú najvyšším pohorím v Európe na sever od Álp. Rozprestierajú sa na poľsko - slovenskej hranici, ktorá ich delí na dve časti rôznej veľkosti. Z celkovej rozlohy 786 km2 pripadá na slovenské Tatry až 610 km2 a na poľské Tatry 176 km2. Majú vysokohorský charakter, ale nevyskytujú sa v nich ľadovce. Tatry sa členia na Západné a Východné. Východné Tatry sa delia na Vysoké a Belianske Tatry.

Geografia

Vysoké Tatry sa tiahnu od Ľaliového sedla (1947 m) po Kopské sedlo (1750 m) a ich rozloha je 335 km2. Tu sa nachádzajú všetky najvyššie tatranské končiare: Kriváň (2495 m), Gerlachovský štít (2655 m), Predný Gerlachovský štít (2642 m), Lomnický štít (2632 m), Ľadový štít (2627 m), Pyšný štít (2623 m). Väčšina končiarov v hlavnom hrebeni dosahuje výšku viac ako 2000 m. 25 vrcholov má výšku nad 2500 m. Najväčšie doliny Vysokých Tatier sú: Bielovodská, Javorová, Dolina Kežmarskej Bielej vody, Veľká Studená dolina, Malá Studená, Velická, Batizovská, Mengusovská, Kôprová a na hranici so Západnými Tatrami Tichá a Dolina Suchej vody.

Vyznačujú sa vysokým stupňom morfoštruktúrnej i litologickej homogenity. Podstatnú časť tvorí kryštalinikum (biotitický granodiorit), mezozoikum (prvky vysokotatranskej série a krížňanského príkrovu) vystupuje v severnej časti, hlavne v oblasti rázsochy Širokej (2210 m). Hlavný hrebeň má tvar mohutného, na juhu vypuklého 26 km dlhého oblúka, ktorý sa na západe začína Svinicou (2300 m) a na východe končí Jahňacím štítom (2229 m). Charakteristický je bralný vysokohorský glaciálny reliéf v klasickej podobe, ktorý je výsledkom viacnásobného intenzívneho zaľadnenia v pleistocéne (najväčší ľadovec bol Bielovodský, dlhý 14 km, hrubý 250 m). Veľmi intenzívne sa prejavujú periglaciálne procesy mrazovým zvetrávaním a svahovými pohybmi hmôt (sutinové, lavínovo-murínové kužele) i tvorbou rôznych mikroforiem (polygonálne, girlandové, dláždené pôdy, zruby). Veľké výškové rozpätie podmieňuje vertikálnu zonálnosť klímy, pôd aj vegetácie. Klimaticky patria do chladnej klimatickej oblasti a k najchladnejším a najvlhkejším oblastiam na Slovensku (úpätné časti majú v januári priemerne -5 až 0,5 °C, v júli 11,5 - 13,5 °C, ústredné časti v januári -7 - -11 °C, v júli 11,5 - 13,5 °C, zrážky v najnižších polohách sú 800 - 1100 mm, v najvyšších 1400 - 2300 mm ročne). Hydrologicky patria do povodia Popradu a Dunajca (úmorie Baltického mora), len západná časť k povodiu Váhu (úmorie Čierneho mora). Najvýznamnejšie toky sú: Mlynica, Studený potok, Kežmarská Biela voda, Kôprový potok, Biely Váh. Vo Vysokých Tatrách je vyše 80 plies, väčšinou karových. V slovenskej časti je najväčšie Veľké Hincovo pleso s plochou 20,08 ha a hĺbkou 53 m, najvyššie položené je Modré pleso vo výške 2190 m n. m. V dolných častiach pohoria sú hnedé pôdy, nad nimi podzoly, vo vrcholových častiach prevládajú litosoly a rankre. Najväčšou jaskyňou slovenských Tatier je jaskyňa Javorinka. Jej otvor sa nachádza v Javorovej doline vo Vysokých Tatrách. Má dĺžku 5338 m a rozdiel medzi najvyšším a najnižším miestom v jaskyni je 361,5 m.

Za zrod Astronomického observatória na Sklanatom Plese sa pokladá 19. september 1943. Jeho zakladateľ dr. Antonín Bečvář, v tej dobe klimatológ štátnych kúpeľov na Štrbskom Plese, mal na výber miesta na stavbu observatória objektívne dôvody. Snažil sa ho postaviť čo najvyššie (nad "zaprášenou" vrstvou atmosféry) a dostatočne ďaleko od väčších zdrojov osvetlenia. Na Skalnaté pleso premávala od roku 1937 visutá lanovka, v roku 1940 dobudovaná až na Lomnický štít. Skalnaté pleso si získalo zakrátko povesť uznávaného pracoviska v medzinárodnom meradle. 18. júna 1953 dostalo dovtedajšie štátne observatórium štatút Astronomického ústavu. Pribudli aj nové observatóriá ústavu - koronálna stanica na Lomnickom štíte (1963), resp. slnečné a hviezdne ďalekohľady, spolu s novým sídlom ústavu v Starej Lesnej (1987).

Čiernymi písmenami sa zapísal 19. november 2004 do pamäti nielen ľudí priamo spätých s Tatrami, ale aj širokej slovenskej a európskej verejnosti. V popoludňajších hodinách zasiahla veterná smršť rýchlosťou 140 - 150 km/hod. Zničených bolo okolo 12000 ha lesa v nadm. výške asi od 700 do 1350 m n. m. v pásme od Podbanského po Tatranskú Lomnicu. Vyžiadala si jeden ľudský život, vyvrátila cca 2,5 - 3 milióny m3 dreva, spôsobila rozsiahle škody na budovách a objektoch tatranských osád. Vzhľad Vysokých Tatier sa zmenil na nepoznanie. Štátne lesy TANAPu v súlade so svojim poslaním považujú za jednu z priorít rýchlu nápravu priestorov a zariadení slúžiacich návštevníkom Tatier. Ide najmä o odstránenie vývratov zo sprístupnených turistických chodníkov, opravy a doplnenie ich značenia, uvoľnenie zjazdoviek a bežeckých tratí. Súčasne sa pripravuje revitalizácia a obnova zničených lesných ekosystémov.

Turistika

Vyššie položená tatranská oblasť bola v 19. stor. takmer neobývaná. Navštevovali ju predovšetkým pastieri a drevorubači. Tatry napriek tomu lákali svojou krásou prvých návštevníkov už od polovice 16. stor. Priekopníci "vandrovníci" sa na svoje dvoj - trojdňové túry vydávali z podtatranských mestečiek a dedín a v horách si zjednávali nocľah za peniaze alebo za potraviny v drevorubačských a pastierskych kolibách, horárňach, alebo si ustieľali pod improvizovanými prírodnými krytmi.
Prvá kronikárska správa z roku 1565 hovorí o vychádzke skupiny kežmarských obyvateľov k Zelenému plesu. V roku 1615 traja študenti, vedení Dávidom Frölichom, vystúpili na Kežmarský štít. Je to prvý historicky doložený výstup na tatranský štít. Krásu Tatier začali objavovať v 17. - 18. storočí aj vedci a významní dejatelia. K najznámejším obdivovateľom tatranskej prírody patril Juraj Bucholz starší (1643 - 1724) a jeho synovia Juraj (1688 - 1737) a Jakub (1664 - 1758). Do poznávania Tatier sa veľkou mierou zapojil aj Matej Bel (1684 - 1749), slovenský vzdelanec európskeho významu. Vďaka ich dielam sa svet dozvedel o nádhere tohto miesta. V 19. stor. dochádzalo k horolezeckým výstupom a v jeho druhej polovici boli prakticky zdolané všetky výraznejšie štíty. Začiatky zimného horolezectva siahajú do roku 1873, kedy bol zdolaný Slavkovský štít. Výstupom S. Häberleina a K. Bröskeovej 12.9.1905 na Žabieho koňa, ktorý bol vôbec prvým výstupom na tento štít, sa otvorila etapa športového horolezectva vo Vysokých Tatrách. Od tých čias boli zdolané všetky najexponovanejšie výstupové smery vo Vysokých Tatrách. Tatranskí horolezci dosiahli pozoruhodné výsledky vo veľhorách všetkých kontinentov.

Ako dôležitý diaľkový turistický chodník vznikla vyhliadková magistrála, najčastejšie nazývaná Tatranská magistrála. V súčasnosti má dĺžku 46,2 km a traverzuje južné doliny a svahy Vysokých Tatier vo výške 1300 - 2000 m. Do roku 1978 pokračovala po hrebeni Belianskych Tatier, kedy bol prístup na veľkú časť územia Belianskych Tatier správou TANAP-u uzavretý kvôli ochrane vzácnych druhov flóry a fauny.

Začiatkom 20. storočia sa začala vo Vysokých Tatrách rozvíjať zimná rekreácia. V roku 1900 mohli ubytovacie zariadenia v novovzniknutých tatranských osadách prijať až 2300 hostí. Postupne sa vybudovali prvé zjazdové a bežecké trate, skokanské mostíky, ako aj sánkarské a bobové dráhy. Jazero Štrbské pleso, ale aj umelé ľadové plochy boli v minulosti dejiskom zápasov v ľadovom hokeji, ako aj medzinárodných súťaží v krasokorčuľovaní, rýchlokorčuľovaní a curlingu. Dominantným športom však bolo lyžovanie, či už alpské alebo klasické. Vyrástol tu aj prvý úspešný zimný olympionik v behu na lyžiach Lukáš Mihalák zo Ždiaru, ktorý sa stal najúspešnejším Stredoeurópanom na ZOH 1936 v nemeckom Garmisch - Partenkirchene. V roku 1943 bol na svahu Solisko na Štrbskom Plese vybudovaný prvý lyžiarsky vlek na Slovensku.

Každoročne sa tu usporadúva viacero domácich i medzinárodných lyžiarskych pretekov. Historicky najstaršie a najvýznamnejšie sú Veľká cena Slovenska v alpských lyžiarskych disciplínach, ktorá v roku 2005 bude mať už svoj 50. ročník a 38. ročník Tatranského pohára v klasických lyžiarskych disciplínach. Pravidelnou súčasťou oboch týchto pretekov v ich doterajšej histórii boli veľkolepé preteky zaradené do súťaží Svetového, resp. Európskeho pohára v jednotlivých lyžiarskych disciplínach. Lyžiarsky klub v Tatranskej Lomnici organizuje Memoriál Michala Vaverčáka - preteky lyžiarskych nádejí.

Celosvetové renomé však Tatry získali ako veľmi úspešný usporiadateľ najdôležitejších lyžiarskych športových podujatí, a to 2x ako dejisko majstrovstiev sveta v klasických lyžiarskych disciplínach v roku 1935 a 1970 na Štrbskom Plese, Majstrovstiev sveta juniorov v klasickom lyžovaní v rokoch 1990 a 2000, Svet. zimnej univerziády v rokoch 1987 a 1999, ako aj Európskych olympijských hier mládeže v roku 1999. Obľube sa tešia aj nové disciplíny - snowboard či akrobatické lyžovanie.

Najdôležitejšie tatranské zimné stredisko zamerané tak na alpské, ako aj klasické lyžovanie je Štrbské Pleso. Ostatné zimné strediská sú: Starý Smokovec, Tatranská Lomnica, Ždiar, Bachledová dolina.

Tatranský národný park

Tatranský národný park (TANAP) je najstarším národným parkom na Slovensku. O potrebe ochrany Tatier sa hovorilo už na konci 19. stor. V roku 1925 sa poľskí a slovenskí vedci pokúsili o vytvorenie národného parku v Tatrách. Nakoniec bol vyhlásený zákonom SNR č. 11/1948 zo dňa 17.12.1948 o Tatranskom národnom parku a doplnený Nariadením Zboru povereníkov zo dňa 28.10.1952. Tiahne sa cez Západné, Vysoké a Belianske Tatry. Územie národného parku zaberá rozlohu 741,11 km2, jeho ochranné pásmo 1106,85 km2. Rozprestiera sa na území Žilinského a Prešovského kraja v okresoch Tvrdošín, Liptovský Mikuláš, Poprad a Kežmarok. Zo západu na východ má dĺžku 42 km, zo severu na juh 17 km. Od 1.1.1957 bola do Správy TANAPu včlenená Tatranská horská služba (ustanovená v roku 1950). Od 1.4.1957 začalo svoju činnosť Múzeum TANAPu v Tatranskej Lomnici, ktoré má prírodovedeckú, etnografickú a historickú expozíciu. Správa TANAPu má sídlo v Tatranskej Štrbe.

TANAP susedí na severe s poľským Tatrzańskim Parkom Narodowym, s ktorým tvorí Medzinárodnú biosférickú rezerváciu "Tatry" (rozhodnutím UNESCO z 15. 2. 1993).

Dôvodom na zaradenie tohto územia do siete medzinárodných biosferických rezervácií v rámci programu MaB (Človek a biosféra), čo znamená priestor s celosvetovým významom pre ochranu prírody, bola krása tatranskej prírody a jej neoceniteľná hodnota. Najväčšie hodnoty tvoria siete maloplošných chránených území, ktoré predstavujú 27 národných prírodných rezervácií, 23 prírodných rezervácií, 2 chránené areály, 1 národná prírodná pamiatka a 2 prírodné pamiatky s celkovou výmerou 37551,63 ha, čo je 50,7 % územia národného parku. V TANAPe sa vyskytuje okolo 1300 druhov rastlín, 900 druhov rias, 700 druhov lišajníkov, vyše 500 druhov machov a početné sinice a žije tu asi 290 druhov stavovcov. Stretávame sa tu so zaujímavým javom - zafarbeným snehom a ľadom. Je to spôsobené niektorými druhmi mikrooranizmov, machov a lišajníkov

Územie národného parku slúži okrem svojho hlavného poslania, ktorým je ochrana mimoriadnych prírodných hodnôt územia, aj pre potreby rekreácie, športu, poznávania, liečby a turistiky. Ročne navštívi národný park takmer 5 miliónov návštevníkov. Sieť turistických chodníkov má dĺžku cca 500 km.

Mesto vysoké tatry

Snahy o vytvorenie jednotnej tatranskej obce siahajú do obdobia po druhej svet. vojne. V roku 1947 vznikla obec Vysoké Tatry (vyhláška SNR č. 52/1949 Z. z.) s magistrátom a pôsobnosťou okresného národného výboru. Obec sa rozprestierala od Troch studničiek po štátnu hranicu pri Javorine. Sídlo obce bolo v Starom Smokovci. V roku 1957 dostali Vysoké Tatry štatút kúpeľného mesta. Historické tatranské osady boli roku 1990 administratívne zlúčené do mesta, ktoré najprv dostalo nevyhovujúci názov Starý Smokovec a až od 1. januára 1999 názov Vysoké Tatry (nariadenie vlády SR č. 403/1998 Z. z.).
Dnešných 15 mestských častí predstavuje nesúvislú 60 km dlhú reťaz s výmerou 398 km2 od Podbanského na západe po Tatranskú Kotlinu na východe. Mesto Vysoké Tatry leží na rozpätí dvoch regiónov - z väčšej časti na Spiši, z menšej na Liptove. Hranica medzi týmito regiónmi vedie z vrcholu Rysov k Popradskému plesu a ďalej Mlynickou dolinou na východ od Štrby. Teda štyri Smokovce ako aj Tatranská Lomnica sú spišské, kým Štrbské Pleso a Podbanské sú liptovské. Výškové rozpätie medzi najnižšie ležiacou Tatranskou Kotlinou (760 m n. m.) a najvyššie položeným Štrbským Plesom (1355 m n. m.) predstavuje 595 m a priemerná výška týchto stredísk je 997 m n. m. Mesto spĺňa tieto základné funkcie - liečebnú, rekreačnú, športovú, obytnú a ochranu prírody.

Dopravnou osou celého územia mesta je "Cesta Slobody", ktorou sa návštevník za približne 1 hodinu dostane z najzápadnejšej mestskej časti Podbanské, cez všetky mestské časti s výnimkou Dolného Smokovca, až na východnú hranicu mesta, do Tatranskej Kotliny. Administratívnym centrom mesta je Starý Smokovec, ktorý spolu s Tatranskou Lomnicou a Štrbským Plesom patrí medzi najvýznamnejšie tatranské strediská cestovného ruchu.

Vznik tatranských osád (súčasných mestských častí)
Starý Smokovec je najstaršou tatranskou osadou, ktorá vyrástla v roku 1793 na pozemkoch grófa Štefana Čákyho na území obce Mlynica a zostal až do výstavby podtatranského úseku Košicko - bohumínskej železnice (1871) jedinou tatranskou osadou podobného druhu. Roku 1797 mal už charakter letoviska. Pri výstavbe železničných komunikácií vznikli na začiatku 20. stor. nové reprezentačné objekty, medzi nimi v roku 1904 Grandhotel. Vďaka železnici rástol záujem cestujúcej verejnosti o tatranskú oblasť.
Už v roku 1872 si to uvedomil liptovský statkár Jozef Szentiványi a založil na svojich pozemkoch pri Štrbskom plese turistickú osadu Štrbské Pleso. V roku 1885 jej bol úradne priznaný charakter liečebných kúpeľov a v roku 1901 sa ich majiteľom stal štát.

V susedstve Starého Smokovca vyrástol v roku 1875 ako liečebné miesto Nový Smokovec, pôvodne majetok lekára dr. Mikuláša Szontagha. Kapacita starej liečebne bola po 1. svet. vojne rozšírená o liečebňu tbc (1925) a liečebný dom Palace (1933). Bola to najstaršia liečebná osada Vysokých Tatier.

Dolný Smokovec v roku 1882 vyrástol vo vlastníctve Kežmarskej bankovej účastinnej spoločnosti ako turistické letovisko.

Tatranskú Kotlinu v r. 1883 postavilo mesto Spišská Belá na vlastných pozemkoch. Stala sa obľúbeným východiskom do Belianskych Tatier. Impulzom bolo objavenie blízkej Belianskej jaskyne (1881). Ďalšou výstavbou bola táto osada premenená na protituberkulózne liečebné miesto.

K poľovníckej chate huncovského statkára Mateja Loischa pribudol v roku 1884 turistický hotel ako prvý objekt Tatranských Matliarov.

V roku 1888 veľkoslavkovský sedliak Pavol Weszter založil pod Gerlachovským štítom Tatranskú Polianku ako východisko do Velickej doliny a priekopnícke centrum zimných športov.

Pri zrode Kežmarských Žľabov stál kežmarský advokát Pavol Kéler, ktorý tu postavil hotel a reštauráciu.

V roku 1891 batizovský statkár František Mariássy začal na vlastnom pozemku budovať Vyšné Hágy. Do 1. svet. vojny sa osada vyvíjala podľa vzoru vtedajších letovísk. V roku 1927 sa majiteľom stal štát a osada sa stala liečebným strediskom. Liečebňa tbc tu bola postavená v rokoch 1935 - 1941.

Tatranská Lomnica vznikla v chotári Veľkej Lomnice ako prvé tatranské štátne klimatické miesto v roku 1892. Na časti odpredaných parciel si však uhorskí magnáti stavali súkromné letohrádky. V roku 1905 tu vyrástol Grandhotel.

Základná sieť tatranských osád bola takto vytvorená už pred 1. svetovou vojnou. Od Štrbského Plesa po Tatranskú Kotlinu ich pospájala hradská, terajšia Cesta slobody, a prepojila elektrická železnica od Štrbského Plesa po Tatranskú Lomnicu, s prípojkou do Popradu. Tri najväčšie centrá - Štrbské Pleso, Starý Smokovec a Tatranská Lomnica - mali okrem cestných spojov koľajnicové spojenia zo železničných uzlov na úpätí Tatier.

Predvojnovú tendenciu výstavby luxusných hotelov nahradila požiadavka nových návštevníkov budovať lacnejšie a intímnejšie rodinné penzióny a zotavovne. Pretože sa jestvujúce centrá, s výnimkou Tatranskej Lomnice, nechceli prispôsobiť tejto požiadavke, začali sa nové objekty sústreďovať zväčša v nových areáloch, vytvárajúc tak Horný Smokovec (1926 oficiálne až 1938) a Tatranskú Lesnú (1927, oficiálne až 1930). Pre rodinnú rekreáciu príslušníkov vojska vyrástli v roku 1923 Tatranské Zruby (pôvodne Vojenské Sruby).

Po druhej svet. vojne sa popri lesníckych objektoch na Podbanskom začala formovať osada s turisticko - liečebným zameraním. Jej začiatky súvisia s krivánskym baníctvom v 15. - 18. stor. V 17. stor. tu boli pribylinské salaše a v roku 1871 tu vyrástla horáreň, ktorá poskytovala turistom nocľahy. Z Podbanského sa stalo hlavné východisko do Západných Tatier. Cyklus osídlenia Vysokých Tatier uzavrelo v roku 1956 založenie vojenskej liečebnej osady Nová Polianka.
M. č.: Dolný Smokovec, Horný Smokovec, Kežmarské Žľaby, Nová Polianka, Nový Smokovec, Podbanské, Starý Smokovec, Štrbské Pleso, Tatranská Kotlina, Tatranská Lesná, Tatranská Lomnica, Tatranská Polianka, Tatranské Matliare, Tatranské Zruby, Vyšné Hágy.

Na zobrazenie miesta na mape táto stránka využíva služby Google maps, preto ide o orientačné zobrazenie a nezodpovedáme za aktuálnosť tohto zobrazenia