Spišská Belá

Základné údaje

Mesto Spišská Belá leží na dôležitej križovatke bývalých obchodných ciest v Kežmarskej pahorkatine v severnej časti Popradskej kotliny s chotárom v Belianskych Tatrách. Keďže Spišská Belá mala aj väčší majetok na území dnešných Vysokých Tatier, na jej území sa nachádzajú viaceré prírodné a kultúrne pozoruhodnosti (Belianska jaskyňa). V roku 1947 bola časť jej územia včlenená do obce Vysoké Tatry.

Vznik obce je sprevádzaný rôznymi mýtami a legendami. Podľa jednej z nich vznikla už počas panovania Bélu I. okolo roku 1072. Od mena panovníka Bélu IV., podporovateľa a ochrancu nemeckých kolonistov na Spiši, bol odvodzovaný aj názov mesta. Archeologický výskum potvrdil existenciu slovanského sídliska v období Veľkej Moravy. Slovanské obyvateľstvo sa tu zachovalo až do 13. storočia. Prvé autentické písomné správy o Spišskej Belej sú z obdobia po vpáde Tatárov do Uhorska v roku 1241. Za preukázané služby odmenil v roku 1263 uhorský panovník Belo IV. Leonarda tým, že mu daroval "sylvam quandam cum particula terre vacue circa fluvium Thothpathaka vocatum". Presným vymedzením hraníc tohto lesa a opustenej zeme panovník poveril zvolenského a spišského župana Detrika. Ten v úvode konštatoval, že les a zem, ktorú daroval Belo IV. Leonardovi sa nachádza "circa metas villanorom de Bela". Zachovanie slovenského názvu mesta v čase, keď sa nemecké etnikum stalo hegemónom v rodiacich sa spišských mestách naznačuje, že tu musela existovať veľká slovanská sila, ktorá ho držala pri živote. Na začiatku 14. storočia Spišská Belá vystupovala ako člen Spoločenstva spišských Sasov, ktorým nesporne bola už v 13. storočí. A tak sa na ňu vzťahovalo kolektívne privilégium z roku 1271, ktoré Spoločenstvu ako celku priznalo výsady mestského charakteru. V 14. a 15. storočí sa Belá natoľko rozvinula, že v niektorých dokumentoch sa spomína ako "Veľká Belá". V roku 1412 sa dostala s ďalšími dvanástimi mestami patriacimi do Zväzu 24 spišských miest, spolu s Podolíncom, Hniezdnym a Starou Ľubovňou a s dedinami patriacimi k podolínskemu a ľubovnianskemu panstvu, do zálohu poľskému panovníkovi. Tento stav trval až do roku 1772. Kým od uhorských kráľov nezískala žiadne osobitné privilégiá, od poľských kráľov dostala od prvej polovice 16. storočia do konca zálohu rad tržných výsad, pričom využívala aj kolektívne výsady. V roku 1607 získala Belá právo konať dva jarmoky od poľského kráľa Žigmunda III., a tak sa stala veľkým konkurentom predovšetkým mestu Kežmarok.

Remeselná výroba v 16. - 18. storočí vážnejšie neprekročila rámec malovýroby miest na Slovensku. Napr. podľa súpisu z roku 1758 tu bolo zastúpených 26 remesiel, z ktorých boli najsilnejšie zastúpení ševci (98). Známe sú nasledovné názvy mesta: Béla (1786, 1863); Bela, Berl (1808); Szepesbéla (1873 - 1913) a v roku 1920 Spišská Belá.

Spišská Belá sa stala známou v hospodárstve svojou tabakovou výrobu. Na popud miestnych činiteľov vznikla v roku 1898 továreň na tabak, ktorá zamestnáva obyvateľov zo širšieho okolia do súčasnosti. Okrem toho po vzniku ČSR v Belej pôsobilo veľa živnostníkov. Zo všetkých aktivít sa po roku 1947 viacmenej zachovalo iba Umelecko-priemyselné výrobné družstvo, s. r. o. Javorina.

V Belej sú zachované viaceré umelecko-historické pamiatky. Domy okolo námestia pochádzajú z 15. -16. storočia a stoja na typických stredovekých parcelách. Z nich patria medzi najvýznamnejšie: rímskokatolícka fara (renesančný dom z roku 1574) a rodný dom J. M. Petzvala (neskororenesančný s barokovou úpravou). Pred rokom 1263 bol postavený kostol sv. Valentína. Noví osadníci si postavili kostol sv. Antona pustovníka (60. roky 13. storočia) Kostol bol viackrát upravovaný. Napriek tomu sa v ňom zachovalo viacero architektonických skvostov (napr. krstiteľnica zo 14. storočia). Veľmi vzácne sú liturgické zlatnícke predmety, ktoré sú datované do 14. storočia. Na západnej strane vedľa kostola stojí renesančná zvonica z konca 16. storočia.

Spišská Belá je zviazaná aj so životom viacerých osobností - botanikom, zoológom, archeológom, paleontológom a lekárom M. Greisigerom, cirkevným hodnostárom K. Mádaiom, fyzikom, matematikom, vynálezcom a univerzitným profesorom J. M. Petzvalom, cirkevným hodnostárom a historikom S. Weberom.

Vroku 1976 boli k Spišskej Belej pričlenené Strážky, ktoré sú vo verejnosti známe kaštieľom v minulosti patriacim známej protestantskej rodine Horvát - Stančičovcov, v súčasnosti je majetkom Slovenskej národnej galérie. V roku 1970 bol vyhlásený za národnú kultúrnu pamiatku. V kaštieli strávil svoje detstvo významný maliar Ladislav Medňanský. Strážky sa prvýkrát spomínajú v roku 1251. Karol Róbert začiatkom 14. storočia daroval obec Kokošovi Brezovickému (Berzeviczymu), ten ju daroval Červenému Kláštoru. Známe sú nasledovné názvy: Straska, Neüern (1773); Sztráska, Nehre, Strássky, Strážky (1808); Sztráska (1873-1882); Nagyör (1888 - 1913); Strážky, Strážka (1920); Strážky nad Popradom, Nehre (1927 - 1948); Strážky (1948 - 1975).

Nachádza sa tu rím. kat. a evanjelický farský úrad, polícia, 2 materské školy, 3 základné školy, základná umelecká škola, ambulancie praktických lekárov pre deti, dorast aj dospelých, 3 zubné ambulancie a 2 lekárne. Medzi kultúrne stánky patrí kino, mestská knižnica, Múzeum Jozefa Maximiliána Petzvala a Dr. Michala Greisigera. Mesto vydáva nepravidelnú ročenku Z minulosti Spišskej Belej.

Na zobrazenie miesta na mape táto stránka využíva služby Google maps, preto ide o orientačné zobrazenie a nezodpovedáme za aktuálnosť tohto zobrazenia